Príbeh sóje

Podľa odborných odhadov  sa v súčasnosti prevažne sójou živí asi jedna miliarda ľudí. Než sa sója na ich taniere dostala, musela absolvovať dlhú cestu. Tá začala asi pre päťtisíc rokmi v Číne, odkiaľ sa strukovina s vynikajúcou potravinárskou hodnotou  postupne dostávala do celého sveta. Rozmach pestovanie sóje však zďaleka nie je ukončený.  Naopak,  môžeme predpokladať, že  vďaka jej prospešnosti pre ľudské zdravie a nenáročnosti na pestovanie, sa s ňou budeme stretávať ešte omnoho častejšie, ako v súčasnosti.

Prvá zmienka o pestovaní sóje pochádza z Číny. Cisár Šeng – Nung zaradil sóju v roku 2833 pred  n. l.  vo svojom spise medzi päť posvätných plodín spolu s obilím, jačmeňom, prosom a ryžou. V ľudnatých provinciách severnej Číny nebol dostatok pastvín, ani ornej pôdy, a tak sa nenáročná sója rýchlo stala ideálnym zdrojom bielkovín. Najskôr Číňania z fermentovaných sójových bôbov vyrábali sójovú omáčku, neskôr začali lisovať sójové mlieko, vyrábať tofu a ďalšie potraviny.

Vďaka rozširujúcim sa obchodným cestám sa sója dostávala aj do ďalších ázijských krajín. Prvá zmienka o jej výskyte  mimo Čínu je z 8. storočia n. l. z Japonska, postupne nasledovali aj ďalšie ázijské krajiny. V Európe sa pôvodne čínska strukovina  prvý raz objavila až o tisíc rokov neskôr. Na francúzsky trh ju priviezli holandskí  obchodníci, dovážajúci čaj a korenie z Indie.

Oficiálneho uznania sa sóji v Európe dostalo v roku 1737, kedy ju švédsky botanik Carl von Lineé zaradil do registra rastlín v holandskej botanickej záhrade. Neskôr sa začala pestovať v severnom Taliansku, vo Francúzsku, Nemecku a Maďarsku, zatiaľ len ako krmivo pre prasatá a hovädzí dobytok.

Sója bola najskôr len pre zvieratá

Do USA priviezol sójové bôby obchodník Samuel Bowen v roku 1765. Vtedy ich ako krmivo pre dobytok pestovala len hŕstka odvážnych farmárov, až o sto rokov neskôr  americký chemik G.W. Carven odporučil sóju ako cenný zdroj oleja pre výživu ľudí. Neúnavným propagátorom sójovej potravy v USA bol doktor John Harvey Kellogg, ktorý v roku 1919 napísal zaujímavú publikáciu o pozitívnom vplyve sóje na diétny režim diabetikov.

Ďalší popularizátor  doktor Artemy Horvath si získal  prívlastok otec sóje.   Okrem iného napísal:  ,,Keď si uvedomíme, že sójové  bôby sú a boli viac než sto generácii hlavným zdrojom bielkovín v čínskej strave, a keď si ďalej uvedomíme, akej  ťažkej fyzickej práce sú Číňania schopní, rovnako tak duševnej výkonnosti, vďaka ktorej dosiahli vysokú kultúrnu vyspelosť v dobe, kedy Európa a Ázia boli ešte obývané barbarskými kmeňmi, potom pochopíme, že sa vyplatí študovať otázku uvedenia tejto výživy v našej krajine.“

Ďalšie uplatnenie si sója našla rýchlo

Horvath sa zaslúžil mimo iného o to, že v tridsiatych rokoch minulého storočia stúpla produkcia sóje v USA takmer stonásobne. Návštevníci Svetovej výstavy v Chicagu v roku 1933 so záujmom sledovali , ako sa sója uplatňuje nielen ako potravina a krmivo, ale aj ako surovina na výrobu farieb, olejov a náterových hmôt.  Za povšimnutie stojí  fakt, že Henry Ford používal vo svojich automobilkách okenné rámy a volanty vyrobené zo sójových plastov.

V tejto dobe sa však sója nešírila len v USA. Vďaka rusko – japonskej vojne na začiatku dvadsiateho storočia poznali sójový syr tofu aj Rusi. Keď videli, že tvorí prevažnú časť stravy japonskej armády,  zaradili ho do jedálnička svojich vojakov.  Sójovú múku a sójové  mlieko potom používali aj počas prvej a druhej svetovej vojny.

Práve počas druhej svetovej vojny sója zažila svoj rozmach aj v Európe. Nemeckí vojaci prežili ťažké boje mimo iného vďaka trojdenným balíčkom, ktoré obsahovali mäso, mlieko a čokoládu vyrobené zo sóje. Vtedy si sója vyslúžila prívlastok rastlinné mäso.

Zmena hlavného pestovateľa

Po vojne začali Spojené štáty pestovať sóju vo veľkom. Ešte v roku 1954 sa najviac sóje vypestovalo v Číne, dnes sú jej najväčšími producentmi  USA, Brazília a Argentína. Spojené štáty americké ročne vypestujú viac ako 700 ton sóje, čo je takmer polovica celosvetovej produkcie. Zatiaľ čo v Ázii sa táto jedinečná strukovina  používa viac ako potravina, drvivá väčšina sóje, ktorá po exporte zostane na americkom území, je žiaľ určená hospodárskym zvieratám.

Sója je  stále viac atraktívna aj pre štáty Európskej únie, ktoré jej od amerických pestovateľov nakupujú dokonca viac,  ako Čína. Rovnako ako v USA je však veľká časť hodnotnej produkcie  určená zvieratám, a to v súvislosti s výskytom BSE a zákazom kŕmenia dobytka kostnou múčkou.

Ak vás zaujíma história sóje podrobnejšie, odporúčame vám napríklad tieto publikácie:

- Akiko Aoyagi and William Shurtleff: Soy Fiber and Dietary Fiber, 1955 Soyfoods Center

- Mark Messina, Virginia Messina: Mark Messina, Virgina Messina: The simple soybean and your health, 1994, Avery  ISBN: 089529611X

- Akiko Aoyagi and William Shurtleff: Artemy A. Horvath – History of His Work with Soybeans and Soyfoods (1886-1979) (dostupná online)

- Sergej M. Skorňakov:  Zelená kuchyně, 1991, Lidové nakladatelství

- Golbitz, P. (1992) The Meat Alternative Market and Industry in the United States. Soyatech, Inc., Bar Harbor, ME

- Peter Golbitz: Traditional Soyfoods: Processing and Products1, the Journal of nutrition (online)

- Štatistiky o vypestované sóje (online)

- RNDr. Sabolová a kol.: Špeciálne výrobky zo sóje a ich senzorické hodnotenie,  Alfaprint, Košice 2004